Môj najdrahší priateľ,
poznáš ten pocit, keď sa vracias nad ránom domov a vo vzduchu cítiš vôňu hliny ako sa ti dostáva pod kožu a máš pocit, že cítiš každý kúsok svojho tela.
Tak to som dnes zažila, ten pocit keď kráčaš opustenou ulicou a stretneš iba túlavého psa, ktorého rasa tak niečo medzi jazvečíkom a malou fredkou.
Tie rána mám najradšej, sú tak prázdne ako celý môj život bez teba, môj jediný a osamelý, niekde tam.
Píšem ti a dnes si pripadám ako Oľga od Onegina, až také literárne prirovnanie sa našlo v mojej hlave, ktorá je úplne plná samých zbytočností.
Je to už pár týždňov, presne včera to bol mesiac, čo sme sa naposledy počuli a ja stále počítam dni... niekedy hodiny a minúty do ďalšieho dňa.
Poznáš to prázdo, keď otváraš dvere v byte a čakáš, že ich nemusíš odmykať.
Že dnes nepôjdeš s košom sám a dáme si spolu vonku cigáro, preberieme pár drbov z práce, nakúpime všetky nepotrebné veci v potravinách a budeme spolu nadávať na systém a život.
To dnešné ráno bolo nekonečne dlhé, tak ti píšem, že vo vetre sa niečo nesie viac a hlina je iba náznakom toho, kam všetci pôjdeme.
Vlasy mám zmoknuté od dažďa a prsty skrehnuté od zimy, jar neprišla úplne celá, ale to ty asi vieš... dohorí moja posledná cigareta a ja sa zase budem v duchu tešiť, že nebudem odomykať, dnes nie, aspoň o to prosím...
Komentáre